Bol raz jeden bobor,
ktorého naháňal obor.
A kdeže je ten obor,
spýtal sa ho učiteľ bobor.

No viete ten obor,
mi zobral celý úbor.
A zobral ti aj knižku žiacku,
aby si dostal ďalšiu päťku.

Aja ja ja ja ja jáj,
skričal bobor na celý háj.
Za túto smutnú historôčku
dostal bobrik pätorôčku.
____________________
Cvrček, cvrček necvrlikaj
a radšej sa obliekaj,
bo ťa vrabec chytí,
bo ťa vrabec chytí.

Ale cvrček veľký pán
povedal, že to zvládne sám.
Vrabec veľký prišiel
a hneď aj odišiel.

Cvrčka tam už nebolo,
ale ponaučenie nám zostalo.
Nikdy nebuď veľký pán,
lebo budeš veru sám.
___________________
Delfín veľký moreplavec,
nie je vôbec žiadny dravec.
Cicá mlieko od mamičky,
netreba mu nohavičky.

Pláva hore - dole,
má rád veľké more.
Oceán je veľká pláň,
pláva po nej ako kráľ.
______________________
Emu to je veľký vták,
beží ako rýchly drak.
Má rád veľké veci
a nerád, keď sú o ňom keci.

Páperová guľa s hlavou,
zvládne behy ľavou zadnou.
Je to vtáčik sivo čierny,
hľadajú ho všetci vedci.
____________________
Nosorožec veľké zviera,
nesedí mu žiadna miera.
Ani pekné malé tričko,
skôr nejaké autíčko.

Ešte štastie má,
že ho rád každý má.
Každý asi veru nie,
pytliaci tí veru nie.
_______________________

Tuleň to je génius,
nerád pije džús.
Vie si pohadzovať balónik,
nikto nepozná jeho trik.

Vie veľmi dobre plávať,
nemá význam ho prekonávať.
Má on veľkú rodinu,
nemá rád on veľmi slovinu.
_______________________
Ucháč má veľké ucho,
ale veľmi malé brucho.
Je to malý netopierik,
ktorý piše na papierik.

Bývajú vo veľkej jaskyni,
to sú netopiere zvyky.
Sú celkom ako malé myši,
len sú trocha viac pyšnejši.
_________________________
Zajac je krásny,
keď je môj vlastný.
Môj biely zajačik,
to je ale panáčik.

Vie ma rozveseliť,
ale aj nazlostiť.
Veď čo môže byť krajšie,
ako dni zajtrajšie.

 

1. časť
Žiarivé slnko zapadlo a jeho miesto zaujal mesiac. Na miestach, kde nedopadol svit mesiaca, zaujala moc tma.
A práve v tej tme hľadal cestu muž. V tme sa mu dali rozoznať len obrysy tváre a tela. Tvár mal hrubú a
pokožku zvráskavenú. Ruky-pokiaľ sa mu v tme dalo rozoznať-mal svalnaté a všetky svaly napnuté.
Za opaskom sa mu v žiare vzdialeného mesiaca ligotal nádherný strieborný meč, jeden z posledných svojho
druhu. Muž kráčal rovno ku skalnej pukline, do ktorej celé storočia nevstúpila ľudská noha. Názov tej
pukliny, ktorej väčšina ľudí hovorí jaskyňa, naháňa strach aj tým najodvážnejším z odvážnych.
Ten muž kráčal k jaskyni Hur. Zastal až pred vchodom do pukliny, a obzeral si výjavy na stenách.
Starí ľudia verili, že tie znaky tam nakreslil terajší bývajúci-vlkolak. Znaky na stenách hovoria približne toto:
KTO VSTÚPI DO JASKYNE ZOMRIE. KTO VSTÚPI DO JASKYNE, POMINIE SA. Muž sklopil zrak. Náhle sa však vystrel a vstúpil
do pukliny. Bola tam ešte väčšia tma ako von. V tme nahmatal fakle visiace na stene. Zobral si hneď tri a jednu
zapálil. Oheň ožiaril jeho zelenomodré oči a kto by tohto muža nepoznal, by povedal že vobec nemá ústa. Namiesto úst mal
úzku štrbinu, ktorou rozprával. Nos mal pokrčený, ale určite nemal viac ako 29 rokov. Vztýčený kráčal dopredu a ohňom
rozrážal tmu. Tento muž sa volal BEGMONT ELIAZ FROM. 


(2. časť)  - POKRAČOVANIE
Begmont postupoval dopredu pomalým, ale rovným krokom. Jaskyňa mala iba mierne zákruty,
takže sa nemusel báť, že ho niekto napadne. Pri chôdzi si pre seba mrmlal: ,,Choď do jaskyne Hur, choď
zachrániť Eliz, iba ty sa tam odvážiš. Je to tam strašné. Veď je to strašné!! " zvolal silným hlasom a pokra-
čoval v ceste. Jaskyňu kde-tu pokrývali podobné výjavy ako na stenách pred jaskyňou. Po podlahe utekali
zvláštne tvory-nejaké karikatúry myší, ktoré nenávidia svetlo. Asi po 200 metroch Begmont zakopol o niečo
tvrdé! Roztiahol sa na zemi, aký dlhý, taký široký. Keď sa spamätal po tom páde, otočil svoju mrzkú tvár,
aby zistil o čo zakopol. Na podlahe pri jeho nohách sa v svetle fakle ligotali akoby práve ohlodané kosti.
Odporne znetvorená lebka mala väčšiu časť rozdrúzganú. Begmont polohlasne zvolal: ,,Fúúj, kosti! Odporné
miesto!" No na jeho tvári sa nezračil strach, ale znechutenie. Pozviechal sa zo zeme a pokračoval v ceste.
Prenasledoval ho zvláštny pocit. Akoby ho niekto sledoval. Otočil sa . Za ním sa vznášal jemný tieň.
Vo svetle tieň hustol až vyformoval postavu. Postava mala hladkú lebku, žlté zuby, ale uši nemala. Z chrbta,
na mieste kde by mala mať lopatky, jej trčali dve veľké blanovité krídla. Kožu mala modrú a prehovorila
syčavým hlasom: ,,Nie si tu vítaný. " Potom sa postava začala rozplývať. Tesne predtým ako sa znova premenila
na tieň, ešte raz zasyčala: ,,Nie si tu vítaný! " Tak sa Begmont zoznámil s duchom jaskyne VOLUFONOM.              (Ján Krška, 5.B)
 

V piatok na obedoch mávame väčšinou sladké jedlá. Ani tento piatok nebol výnimka. Mali sme polievku, koláč so šľahačkou a jablko. K nášmu stolu si prisadla naša spolužiačka Maja (riadne protivná). Už sme jedli koláč, keď odrazu sa pred nami zjavilo jablko. Nik sa k nemu nepriznával, tak sme si ho kotúľali. Jablko sa zagúľalo až ku Maji, ktorá sedela za vrchstolom. Maja práve jedla koláč, keď odrazu jablko zastalo, vyskočilo a spadlo na Majin koláč so šľahačkou a Maja bola celá po tvári od šľahačky. My sme sa smiali, ale Maja bola pred celou školou zahanbená. A ešte pred jablkom. (Lucia)